Farnosť Merašice Oficiálne stránky Rímskokatolíckej cirkvi – farnosť Merašice
( Gn 22, 1-18)
Aký bol asi zmätok v duši Abraháma, keď bol postavený pred Boží príkaz, aby obetoval svojho syna Izáka? Najlepšie to asi môžu pochopiť tí, ktorí prežili najmä nečakané straty svojich blízkych a drahých. Koľkí z nich napriek tomu nestratili kresťanskú vieru, ktorá napriek množstvu otázok a bolesti dáva človeku silu niesť ťarchy života a kráčať ďalej. Keď vidíme, ako Abrahám pripravuje všetko, aby splnil tento zvláštny a hrozný príkaz, musí sa nás dotknúť sila jeho viery. Pritom je tento príbeh v Biblii vyrozprávaný bez emócií, žiadny náznak fanatizmu. Nakoniec celá udalosť o obetovaní Izáka ukazuje, ako táto obrovská Abrahámova viera, v nádeji proti ľudskej nádeji, otvára budúcnosť. Vidíme, ako je možné dať všetko v stávku, o všetko prísť, aby Boh mohol konať sám a darovať ešte viac, ako sme čakali. Tento príbeh je nie len o Abrahámovej viere ale aj o Božej vernosti. Mnohé starozákonné rozprávania zobrazujú rozmer viery, ktorá bola v Izraeli žitá najmä tými, ktorých Písmo vola spravodlivými. My kresťania často musíme s hanbou vyznať, že napriek všetkému poznaniu, ktoré máme o Ježišovi Kristovi, napriek bohatstvu Písma a jeho výkladu, napriek celému balíku pokladu Tradície, množstva duchovnej a teologickej literatúry, sviatostí a inšpirácie veľkého zástupu svätcov i menej známych verných kresťanov, sa veľa razy nezmôžeme ani na vieru polovičnú. Otázka ako je to možné sa musí stať naliehavou v celkovom spytovaní svedomia nielen počas pôstneho obdobia, ale aj v mimoriadne zvláštnych časoch, ktoré žijeme. Terajšie znamenia čias sú testom našej viery, nakoľko dokážeme dôverovať slovu živého Boha a jeho prísľubom. Uprostred celej tej skepsy, znechutenia, únavy a frflania by živá abrahámovská viera pôsobila pre ostatných ako osviežujúci vánok. V abrahámovskej viere nejde o vieru v pochybné posolstvá a vízie. Ide o vieru v prísľuby, ktoré nachádzame v Božom slove, v Písme svätom. Napriek najťažšej skúške života, keď ľudským pohľadom nebolo vidieť žiadne riešenie, Abrahám poslúchol a uveril slovu živého Boha. K prehĺbeniu viery je nutné vrátiť sa k prameňom, ktorým je Zjavenie, v katolíckej viere Písmo a Tradícia. Namiesto času stráveného posielaním a čítaním hlúpych komentárov, odkazov , proroctiev a pochybných výziev, treba načierať tam, kde nájdeme živú vodu. S hrôzou neraz zisťujem, čomu všetkému niektorí katolíci veria. Kladiem si otázku, ako je to možné. Písmo a katechizmus nemali v rukách roky, ale na Messengeri, FB či WhatsAppe zverejnia veci, z ktorých vlasy dupkom vstávajú. Nesúdim ich a nepochybujem o tom, že niektorí z nich majú dobrú vôľu pri posielaní „všeličoho“, čo pôsobí náboženským dojmom. Pri všetkej úcte k spomínanej dobrej vôli sú to nie raz veci na míle vzdialené tomu, čo pomôže vieru prehĺbiť a zároveň získať tie správne poznatky. K živej viere patria aj správne vedomosti o nej. K tomu slúži katechizmus a kvalitná duchovná literatúra. Nedostatok primeraných vedomostí o viere pôsobí pohoršujúco a neraz je na smiech. Nečudujem sa, že sa neveriaci rehocú napríklad z viery v silu modlitby, ktorá im môže pripadať ako magický úkon: poletíme s relikviou a Slovensko bude zachránené. S relikviou ste vy katolíci leteli a nestalo sa nič…Pritom stačí tak málo, modlitbu prezentovať ako prosbu k Bohu, aby jedni mali svetlo pri vývoji vakcíny, iní svetlo prijímať správe rozhodnutia, ďalší silu niesť nápor ťažkostí a iní nádej, že aj to zlé sa môže zmeniť na dobré. Že modlitba neznamená, že sa pomodlím a všetko bude ok a bude tak, ako si myslím, že má byť. Modlitba je klopanie na dvere Božieho majestátu. Môžeme klopať a nič sa nemusí stať. Musíme klopať, lebo vieme, že nás Ktosi počuje a odpovie kedy bude chcieť a ako bude chcieť. Máme klopať, lebo počas toho času sa môže zrodiť ešte väčšia trpezlivosť, dôvera alebo láska. A ak má byť pred svetom prezentácia našich duchovných aktivít videná tým správnym pohľadom aj neveriacimi, má sa zdôrazňovať, že modlitbou chceme povedať, že bez pomoci Boha sa nepohneme, nech už tá pomoc zhora bude mať akúkoľvek podobu. Nadšene píšu o relikvii, s ktorou leteli nad Slovenskom a pritom každá slúžená sv.omša má nekonečne väčšiu hodnotu ( samozrejme, že nespochybňujem úctu k relikviám) a pre našu záchranu zmôže jedna sv. omša viac, než sto letov relikviami, ktoré si, samozrejme, máme my katolíci primerane uctievať. Múdra viera je taká, ktorá nedáva svetu zbytočné dôvody znevažovať náboženstvo. S výsmechom neveriaceho sveta musíme počítať, ale nemáme dávať zbytočné dôvody na znevažovanie našej viery. Skôr máme byť stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás ( por. 1 Pt 3, 15). Inšpirovaní Abrahámom by sme pre našu vieru urobili oveľa viac, keby sme sa častejšie premýšľaním v modlitbe zastavovali pri nádherných prísľuboch Božieho slova v Biblii. A určite by sme pre záchranu sveta boli osožnejší, keby sme sa bez zbytočných slov snažili robiť, čo Božie slovo od nás žiada a nevhodnými rečami a aktivitami sa nepričiňovali o už bez tak pokrivený obraz kresťanstva v očiach nekresťanov.
Ľudovít Malý
