Nevedia, ako urážajú Boha ( Veľkopiatočná homília)

Ježiš vedel, že bude trpieť. Vedel to celý čas. Tri razy otvorene hovoril o tom, že vie o okolnostach svojho utrpenia, že bude vydaný do rúk ľudí, vedel o zrade Judáša i Petra. Prečo mal Pán takú zvláštnu starost, že o tom svojim hovoril? Mohol predsa nechať beh udalostí bez toho, aby v tejto veci čokoľvek povedal. Mohol. Chcel ale, aby vtedy apoštoli pochopili , že aj keď sa zdá , že Ježiš je obeťou udalostí, v skutočnosti to, čo sa odohráva, je v rukách Nebeského Otca. Evanjeliá nám tieto veci dochovali ako dôležité poučenie aj pre nás. Aj keď je Ježiš pribitý na kríži, Boh neprestáva riadiť beh udalostí. Vtedy i dnes. Čiže udalostí nášho každodenného života. Práve preto Pán prešiel zradou, bolesťou, veľkým utrpením a smrťou, lebo tým všetkým aj my prechádzame a môze sa zdať, že vtedy Boh nekoná dostatočne alebo vôbec, aby nás utrpenia zbavil a problém je aj zdanlivé Božie mlčanie.. Nezbavil utrpenia  svojho Syna, nezbaví ho vždy ani nás. Tajomne riadi beh sveta a utrpenie pre tých, čo v neho veria, premieňa svojou božskou mocou na dobro: Milujúcim Boha, všetko slúži na dobré ( Rim 8, 21). Pochopenie toho je nám teraz zastrené a čaká na nás vo večnosti. S ním a skrze neho sú naše utrpenia premieňané, ak ich nesieme s ním, ak mu ich a seba samých v dôvere zverujeme. V dôvere. Je to často nápor a veľká skúška dôvery a trpezlivosti. V prvom zo slov, ktoré Ježiš povedal na kríži ( sedem slov Krista), neprejavuje nič zo svojej strašnej bolesti (!), ale zvoláva na ľudí odpustenie od svojho Otca: Otče, odpusť im ( Lk 23,34). Božie odpustenie a milosť naozaj prišli a neustále z neba prichádzajú, ale nie preto, aby primárne zabránili nespravodlivosti prerásť v katastrofy, ale hlavne preto, aby uprostred týchto katastrof zachránil konečný osud duší, ich spásu. Zlo vo svete na nás dolieha a Boh nám dáva uprostred tohto zla  najväčšie dobro, svojho Syna. Ľudia často ani netušia, ako Boha urážajú práve tým, že toto nepovažujú za najväčší dar. To je obrovský paradox: Boh nám dáva to najcennejšie a ľudia to tak mnohí nevnímajú. Otče, odpusť im, nevedia, čo činia. Nevedia, ako aj týmto urážajú tvoju lásku, (keď chcú iné od teba), keď nevedia, aká hlboká je Božia láska k nám. Nevedia ani to, že odmietnutie Lásky znamená už tu na zemi Peklo, ktoré v sebe dobrovoľne nastoľujú. A dar Ježišovho odpustenia naďalej umožňuje, aby v srdciach opäť a opäť vyrástla ľútosť, viera, vďačnosť.

                                                            Ľudovít Malý