Poslanie kňaza nemožno zúžiť na 8 hodín práce denne

Výrok profesora Jána Dudu- súdneho vikára spišskej diecézy o tom, že…“ je dôležité, aby kňazi pracovali aspoň 8 hodín denne, tak ako každý iný človek“( Konzervatívny denník Postoy, 17.10.2015), považujem za nie príliš šťastný. Nik nepochybuje o tom, že aj kňaz má pracovať.  Má sa však práca kňaza porovnávať s prácou „každého iného človeka?“ Povedzme taký pastoračný kňaz.  Síce žije medzi ľuďmi, ale charakter jeho života je odlišný od života „každého iného človeka“. Kňazstvo, ktoré kňaz prijal, nie je prácou, ale poslaním.  Katolícky kňaz nie je zamestnancom svetskej  firmy, aby sme sa  na jeho činnosť pozerali  optikou 8 hodinového pracovného času . Poslanie kňaza nemožno zúžiť na 8 hodín aktivít denne, pretože obsahuje iný rozmer.

V čom je teda problém? V chápaní identity a poslania kňaza. Mylné predstavy  plodia mylné očakávania. Často sa ako meradlo úspešnosti kňaza používajú len vonkajšie aktivity. Koľko toho vybudoval, opravil,  zabezpečil, koľko stretiek zorganizoval atď. Netvrdím, že to nie je potrebné.  Ak ale chýba vyváženosť a vonkajšie aktivity nie sú nesené tými vnútornými, príde k  vyprázdneniu. Do akej miery vlastne môžeme hodnotiť úspešnosť kňaza? Kňaz je rozsievač Božieho slova. Ak Boh požehná jeho činnosť, úroda neprichádza hneď, ale neskôr, po dlhom, niekedy po veľmi dlhom  období. Kým ale nejaká úroda príde, okrem zveľaďovania toho, čo bolo zasiate, treba  čakať, dúfať a modliť sa. Najmä trpezlivosť čakať chýba dnešnému človeku. A môže chýbať aj kňazovi. Vyváženosť je práve v tom, že to, čo zasejeme vonkajšími aktivitami, musíme nechať dozrieť. A dozrievanie i úroda je Božia vec, Božia aktivita. Zaujímavé je, ako to funguje v prírode. Okamih siatia je najkratší zo všetkých činností. Dlhšie trvá príprava pôdy a najdlhšie je dozrievanie, teda čas čakania na úrodu. Preto musím polemizovať  aj o ďalšom výroku  súdneho vikára: „ …kňazom sa predsa stal každý preto, aby bol aktívny, aby konal“.  Mnohoraké aktivity patria do života kňaza, ale, ako učí Benedikt XVI., kňazstvo nie je v prvom rade súborom aktivít, je to požiadavka žiť istým spôsobom. Ten istý pápež zdôrazňuje, že : “Aby boli s ním( s Kristom)- to je prvá a základná časť kňazského povolania.“ Dá sa a je vôbec vhodné započítavať do nejakého 8 hodinového pracovného času čas strávený osobnou modlitbou, modlitbou za zverený ľud ( tá patrí medzi najvážnejšie povinnosti), rozjímaním, slávením liturgie hodín, počúvaním Sv. Písma? Veď práve toto je primárny  spôsob, ako kňaz prebýva so svojim Majstrom. Nevynímajúc dôležitý čas strávený prípravou kázní, katechéz, príhovorov, štúdiom.  A to je činnosť, ktorú síce nemožno merať vonkajšou aktivitou, ale v konečnom dôsledku je najdôležitejšia. „Naopak platí, že kňazstvo je len vtedy pravé, keď skrze ohlasovanie zmení svet silou modlitby, ktorá má väčší dosah než všetky naše skutky…“, tvrdí Benedikt XVI. Zjednodušene možno povedať, že kňaz „pracuje“ najprv a hlavne  tak, že je so svojim Pánom vyššie spomenutými spôsobmi, aby mohol byť účinne s tými, ktorí sú mu zverení a robiť, čo je potrebné. Ľudia túžia v kňazovi spoznať nie len normálneho človeka, ale najmä priateľa Ježiša Krista, „Božieho chlapíka“, takého, ktorý je blízko Bohu, aby mohol byť blízko ľuďom.

Sú kňazi, ktorí nevyužívajú efektívne čas ,majú veľké rezervy, nedávajú  dobrý príklad…, aj to patrí k „mysteriu iniquitatis“. Z vlastnej skúsenosti ale musím povedať, že je  viac kňazov, ktorí „ idú naplno“. A väčšina z nich sa má čo obracať, aby stihla všetky povinnosti tak ako treba a k nim pridávajú nie málo navrch.  Práve mnohí z nich s počudovaním čítali vety o tom, že by mali pracovať aspoň 8 hodín „tak ako každý iný človek“. Kto  kňazstvo chápe ako poslanie, službu spoločenstvu, komu nie je cudzie slovo obeta, tomu netreba hovoriť o 8 hodinovom pracovnom čase, ten poslúži aj mimo úradných hodín ak je to možné. Kňaz nemusí chodiť do práce, on sa  do práce budí a s ňou líha, lebo  je to súčasť jeho bytia. Že treba zmeniť prístup kňazov k ľuďom? Áno, niektorí by to mali urobiť. Možno ešte skôr by títo kňazi mali zmeniť prístup k sebe. Pravdou však ostáva, že v oblasti  prístupu k ľuďom máme rezervy, na ktorých budeme musieť popracovať.  Zároveň si myslím, že podobne by mali v niektorých prípadoch urobiť aj ľudia. Napríklad v tom, ako vnímajú poslanie kňaza, aké sú ich očakávania od kňaza, aká je ich ochota pomôcť kňazovi vo farnosti alebo  v boji s jeho slabosťami. Nie len ľudia sa majú oprieť o službu kňaza, ale i kňaz sa má oprieť o pomoc ľudí.

Skôr ako meranie času práce kňaza by nás mala zaujímať odpoveď na otázku: Ako v týchto časoch  urobiť  poslanie kňaza účinnejším? Myslím, že nie zvyšovaním množstva aktivít ale  rovnomernejším rozložením síl.  Plnším žitím svojej charizmy: kňaz má byť odborník na duchovný život a nie kvalitu strešnej krytiny. Primeranou prípravou na to, v čom má byť kňaz naozaj doma( Služobník Božieho slova). Nie na všetko sám, ale dať priestor ľuďom (a „občas“ aj Duchu Svätému). Byť normálny, nepovažovať sa za nenahraditeľného ( zmysel pre humor iste prospeje) a nezabudnúť, že svet spasil Kristus, nie my. Keď k tomu pridáme serióznu permanentnú osobnostnú i odbornú formáciu ( ako žalostne nám kňazom  toto chýba), zmysel pre kňazské spoločenstvo, primeraný oddych,  zo strany biskupa seriózny záujem, pravdivý postoj a bratský prístup a aspoň štipku záujmu zo strany veriacich, nebude toľko excesov, vybočení a pádov kňazov a ich služba bude iste účinnejšia.

Mgr. Ľudovít Malý   ( autor je rímskokatolícky kňaz)

P.S.  Nepochybujem o tom, že vdp. Profesor Ján Duda svoje slová myslel úprimne a v princípe s ním súhlasím. Avšak už samotný názov zmieneného  príspevku vyvolával dojem, akoby kňazi nepracovali dostatočne, akoby odlslúžením „omšičky“ mali fajront ( ako neraz počúvame aj z úst samotných veriacich…,a ak by aj bolo pravdou, že sú také prípady, určite ich nie je väčšina, práve naopak). Cítil som, že by bolo žiadúce doplniť pohľad na činnosť kňaza práve z tej perspektívy, ktorá mi v názoroch môjho brata v kňazskej službe vyslovene chýbala a ktorá neraz chýba aj kresťanom. Obsiahnuť celé množstvo činností a aktivít najmä pastoračných kňazov by si vyžadovalo oveľa viac času i riadkov. Napokon, to nebolo mojou ambíciou. Chcel som len vyzdvihnúť a zdôrazniť to, čo sama Cirkev považuje  za veľmi dôležité pri pohľade na kňaza, lebo ak by sme stratili práve tento pohľad, vtedy by sme  mohli kňaza považovať za zamestnanca firmy s presne vymedzeným pracovným časom a očakávanou produkciou práce.

Kňaz pracuje keď slávi sviatosti ( najmä Eucharistiu a sviatosť pokánia), hlása Božie slovo, organizuje stretká, púte, výlety, tábory, navštevuje chorých, manažuje opravu kostolov, farských budov i pastoračných centier alebo stavia nové, venuje sa rodinám, spolupracuje so spoločenstvami, vedie farskú agendu v kancelárii, katechizuje na rôznych úrovniach, vyučuje v škole…, alebo len tak jednoducho prehodí pár slov s ľuďmi na ceste do obchodu, pri dobrom vínku, v kine, pri športe ( lebo všade tam svojou „normálnosťou“ zjavuje svetu Božiu dobrotu a pripravuje pôdu ľudských sŕdc na stretnutie s milosťou…). Avšak jeho najdôležitejšia práca je, aby modlitbou, službou Slova a slávením sviatostí zvolával rosu Božieho požehnania a milosti na seba, na svet a zvlášť tých, čo sú mu zverení. Ak teda chceme vedieť, či  kňaz dostatočne a dobre pracuje, nepýtajme sa najprv na množstvo aktivít! V prvom rade hľadajme to, či má rád svojho Majstra, či má rád svoje poslanie, či ma rád ľudí,  či sa rád modlí, či sa dobre pripravuje na homílie, katechézy a vyučovanie, či je „normálny“ a schopný načúvať človeku dneška, lebo všetko toto a iste i viac sa prejaví na všetkých vonkajších aktivitách. A ľudia nie sú naivní hlupáci, aby nevycítili, kam sa strom kňazského života nakláňa a z akých koreňov čerpá živiny…

Keby som hneď stretol kňaza, ktorý z rôznych dôvodov ( vysoký vek, choroba, problémy, nepochopenie, neprijatie, alebo nedostatok schopností…)neprodukuje množstvo aktivít a zbadám, že „pekne“ a sústredene slávi sv. omšu, má v úcte modlitbu breviára a rád sa modlí, je ľudský v spovedelnici a je  “ v pohode“ pri kontakte s ľuďmi lebo si ich váži  a má ich rád, je otvorený a keď len trocha dá priestor ľuďom, bohato mi to stačí! Lebo robí to, čo robiť má v miere ako najlepšie vie . Nuž a ak ide o tých kňazov, čo nemajú potrebný ľudský ( niekedy aj odborný) potenciál a svoju službu zanedbávajú. Máme sa tu uspokojiť s konštatovaním, že ten je taký,to a ono je zle? Hlbšia analýza nutne prináša otázky: Akých kandidátov na kňazstvo prijímame? Aká je kvalita ľudskej  a odbornej formácie budúcich kňazov? Aká je permanentná formácia kňazov v diecéze ( niekde absentuje úplne, inde je úroveň diskutabilná). Ako je možné, že kompetentní nepostrehnú odchýlky od „normálnosti“, ktorá je nutným základom a okrem duchovnosti a odbornosti je najviac ľuďmi očakávaná?  Aká je angažovanosť veriacich ( ak však sám kňaz nezablokuje aj ten najmenší záujem z ich strany) v prípadoch, keď kňazovi treba pomôcť? Niekedy nie je žiadny záujem a anonymy, ktoré niektorí predstavení  tak obľubujú, sotva možno považovať za prejav úprimnej snahy pomôcť  (ak sa nedokážeš podpísať, určite nedokážeš osobne prejaviť svoj záujem… ). Čo robiť, ak sám kňaz nevie požiadať o pomoc ? Aký je postup kompetentných, keď majú riešiť problémy s kňazmi ( nemyslím len na správnosť zákonných postupov, ale na prístup biskupa, ktorý má dôležitý vplyv na to, ako sa veci budú vyvíjať…). Otázok je veľa. Zhodneme sa ale určite v tom, že nám záleží na dobrých kňazoch. Okrem kňaza samotného, čo v tejto veci môžeme urobiť my ostatní?