Udivujúce, fascinujúce znamenie, ktoré má inšpirovať

Milí bratia a sestry!

Určite ste si všimli, že pri večernej sv.omši na pamiatku Pánovej večere sa nečíta evanjelium o ustanovení Eucharistie , ale časť Jánovho evanjelia o  umývaní nôh učeníkom. A zvláštne naozaj je, že u Jána nenájdeme opis ustanovenia Eucharistie ako to vidíme v ostatných evanjeliách, ale umývanie nôh apoštolom a práve toto  má pre Jánovo evanjelium podstatný význam. Ak Cirkev v liturgii  predkladá práve toto evanjelium, má to svoj dôvod. Vieme, že evanjelium podľa sv. Jána predstavuje zázraky a konanie Ježiša ako znamenia ( to je typické pre jánovskú teológiu). A takto chápe aj udalosť umývania nôh. Je to znamenie. Čo ale znamená? Miloval svojich, čo boli na svete a miloval ich do krajnosti ( Jn 13,1). To závratne nepochopiteľné a šokujúce, čo učeníci zažili,keď sa Ježiš pred nimi skláňal umývajúc im nohy,   bolo znamením jeho lásky – darovania sa do krajnosti, darovania, ktoré dosiahne najvyššiu podobu na kríži. Zároveň to bol príklad, ako majú byť usporiadané vzťahy medzi nimi, učeníkmi a čím sa má vyznačovať ich život- službou, ktorú majú preukazovať jeden druhému. To je jeho prikázanie lásky.  A práve podľa toho svet pozná, že ide o Ježišových učeníkov. Z pohľadu Jánovho evanjelia nie je eucharistická slávnosť               ( sv.omša), v ktorej chýba alebo nefunguje toto smerovanie života, večerou Pána v Ježišovom duchu. Povedané inak, kto chce byť pri sv.omši spojený s Jeho Telom a Krvou, musí mať život naplnený službou lásky k druhým. Jánovmu evanjeliu teda nejde o samotný opis ustanovenia Eucharistie, ale o to, v akom duchu sa máme my kresťania zúčastňovať na Eucharistii.  Ak by sme toto my kresťania premysleli do úplných dôsledkov… Práve tu si môžeme uvedomiť, že nemáme skúmať svoj život len z pozície hriechov alebo z pozície niektorých, čo tvrdia, že oni ani nevedia, z čoho sa majú spovedať… Takto mnohí kresťania premýšľajú. To kľúčové je skúmať, ako intenzívne je prítomná dimenzia služby v mojom živote. Ľahko sa totiž môže stat, že na jednej strane si človek môže žiť v celku pekný náboženský život účasťou na mnohých omšiach, sviatostiach, púťach atď.,ale jeho život je  prázdny na službu druhým. Toto by malo otriasť každým. Od toho nie je oslobodený nik, ani starí a chorí, ktorí svoju službu môžu prejaviť tým (ak im rozum slúži), že svoje ťažkosti Pánovi zo srdca obetujú a ak je im možné, modlia sa za iných, čo je veľkou službou zvlášť pri niektorých úmysloch… V rovnakom duchu tak môže robiť pracujúci, keď svoju prácu a denné námahy života úprimne Pánovi obetuje a využije ozaj aj drobnosť k tomu, aby nejak poslúžil druhému ( záujem, modlitba, konkrétna pomoc). Nedostatok  prejavenej služby, to je to, čo môže chýbať v živote a často to chýba aj vo vyznaní hriechov v spovednici, akoby niekedy väčším hriechom bol pád zo slabosti než nedostatok ochotnej služby lásky, ktorá Boha zaujíma na nás oveľa viac (úkon kajúcnosti: zanedbávaním dobrého…). Nie z množstva omší ( hoci vieme, akú obrovskú hodnotu sv.omša má), ale zo skutkov takejto služobnej lásky budeme súdení. Na to nesmieme zabudnúť. Aj to je odkaz fascinujúceho a udivujúceho znamenia umývania nôh pri Poslednej večeri. 

Ľudovít Malý